juek

Rozprávač:

Ranné slnečné lúče priam slávnostne osvetľovali námestie mestečka N. Pán starosta, ktorý sa rád nechával oslovovať  „pán primátor“ stál pri obloku a pozoroval ruch prebúdzajúceho sa sobotného dňa. Už dávno nespal – bol vzrušený – veď dnešný deň sa zapíše veľkými písmenami do kroniky mestečka. Bude to deň s veľkým D, bude to deň otvárania nového kultúrneho stánku. Koľko schôdzok, koľko slov, ba až nátlaku bolo treba, kým sa mu podarilo  presvedčiť tie baranie hlavy sediace v obecnom zastupiteľstve, aby súhlasili s prestavbou zanedbaného kaštielika na Dom kultúry! Trvalo dlho, kým sa veľká tajná myšlienka zo začiatku jeho starostovania stala skutkom. No dnešný deň sa stane korunou éry pôsobenia primátora Jakuba B.

Meno Jakub. vojde do dejín mestečka ! Každé podujatie v Dome kultúry ho bude pripomínať. A keby si naň prítomní aj nespomenuli, iste im ho pripomenie okázalá pamätná tabuľa napravo od vchodu , na ktorej je nenápadne spomenuté aj meno starostu (žiaľ nie primátora), ktorý stál na čele mestečka v dobe, kedy sa ošumelý kaštielik premenil na dôstojný stánok umenia. Pán starosta sa zahĺbil do svojich tajných snov:

Starosta:

Možno raz  bude Dom kultúry niesť aj moje  meno – „Dom kultúry Jakuba Bo…“.  A načo priezvisko? Lepšie bude: „Jakubov kultúrny dom“! A možno raz … raz bude malé námestie pred Domom kultúry niesť moje meno!  Jakubovo námestie! Prečo nie? Veď aj Bratislava má také! A už v stredoveku pomenované po richtárovi! Tak prečo by moje mestečko  nemohlo tiež mať Jakubovo námestie?

Rozprávač:

Pán starosta sa pomaly obliekol a rozvážnym primátorským krokom vyšiel z domu na jarným slnkom osvietené námestie.

Tajomník:

Dobré ráno, pán primátor!

Rozprávač:

… okázalo a horlivo pozdravil starostu mestský tajomník, ktorý už dobrú hodinu striehol spoza rohu kostola na chvíľu, kedy starosta, ktorého tajomník zásadne oslovoval  „pán primátor“ vyjde z domu.

Starosta:

Dobré ráno, pán tajomník. Ale máme krásne ráno! Pozrite na to nádherné bezoblačné nebo! Tuším nám aj bohovia počasia  prajú!

Tajomník:

Veru tak. Svätý Peter sediaci s kľúčami pri nebeskej bráne iste rozfúkal tie obláčiky, ktoré sa ešte včera večer ukazovali na oblohe.

Starosta:

Dúfam nám dnešný slávnostný večer vyjde. Je v sále všetko v poriadku?

Viete čo pán tajomník? Choďte do úradu a prineste kľúče. Pre istotu si všetko ešte raz prekontrolujeme.

Tajomník:

Nie je treba, myslel som na to, že pán primátor to bude chcieť urobiť. Ak si želáte, môžeme tam priamo ísť, kľúče mám pri sebe.

Rozprávač:

Starosta vyznamenal svojho adlátusa úsmevom a obaja sa pobrali do novotou žiariaceho Kultúrneho domu. Povedzme si o ňom niečo:

Budovu postavil na prelome 19. a 20.storočia miestny statkár a veľkoobchodník Felix Schmalzel, ktorého veľkou túžbou bol šľachtický titul, čo aj najskromnejší. A čo by to bol za šľachtica, ktorý by  nemal primerané sídlo. Preto si dal postaviť malý kaštielik, ktorého hlavnou časťou bola bálová sála. V nej sa konali slávnosti miestnej honorácie a okolitej šľachty – ak sa na ne ráčila dostaviť. Po prvej svetovej vojne (na ktorej pán veľkoobchodník poriadne zbohatol) sa tam občas tiež stretala miestna honorácia, samozrejme už v skromnejšom demokratickom duchu, hlavne pri  rôznych politických akciách.

Druhá svetová vojna priniesla skazu rodiny Schmalzelových, všetci zahynuli

v koncentráku a keďže kaštielik nemal kto zdediť, prevzala ho obec, ktorá ho používala ako príležitostné skladište, takže kaštielik postupne spustol.

Povojnové roky nepriali tomuto reliktu buržoázie. Ako aj inde sa používal na sklad kadečoho, neskôr ako klubovňa miestnej  pokrokovej mládeže, ale v podstate kaštielik čoraz viac pustol. Až zamatová revolúcia, ktorá vyniesla do starostovského kresla pána Jakuba a jeho túžba zanechať po sebe čosi hmatateľného dala vzniknúť myšlienke využiť ho na kultúrne účely. Veľa námahy musela hlava mestečka vynaložiť, kým presvedčila obecné zastupiteľstvo a miestnych sponzorov o účelnosti svojich snáh. Výsledok však bol impozantný. Vynovený Dom kultúry sa skvel v žiariacej novote. Obaja úradníci rozvážne doň vstúpili a zastali v centre budovy – v bálovej, či teraz koncertnej sieni.

Starosta:

Tak čo poviete, pán tajomník?  Myslíte si, že je všetko v poriadku?

Tajomník:

Iste, pán primátor. Všetko je preskúšané, všade je čisto, personál nastúpi dve hodiny pred začiatkom. Ja prídem ešte skôr a na všetko dohliadnem.

Starosta:

Veľmi dobre, pán tajomník. Vidí sa mi však, že budova príliš vonia novotou. Bolo by dobré ešte trochu vyvetrať.

Tajomník:

Máte pravdu, pán primátor. Hneď pootváram obloky.

Rozprávač:

Tajomník horlivo priniesol ľahký rebrík a otvoril dosť vysoko umiestnené obloky.

Starosta medzitým pomaly vystúpil na pódium a pohladil na jeho strede stojací klavír.

Krátke koncertné krídlo sa lesklo vo svojej novote. Bolo vyvrcholením starostových neúnavných snáh. Obecnému zastupiteľstvu bolo ťažké vysvetliť, že do Domu kultúry

– nota bene takému, ako je tento – nepatrí akési pianino, ale poriadny klavír, krídlo.

Tajomník:

Pán primátor, váš nápad otvárať Dom kultúry klavírnym koncertom je geniálny.

Starosta:

Nuž kto vie, ten vie.

Rozprávač:

Pán starosta skoro nežne pohladil ebenovočierny povrch vznešeného nástroja a spokojne sa usmial. Za ten nápad sa v duchu sám pochválil. Maestro, ktorý mal slávnostným koncertom otvárať Dom kultúry bol rodákom z mestečka, dávny priateľ z detstva , ktorému sa všetci kamaráti posmievali, lebo namiesto naháňania futbalu za dedinou a kradnutiu jabĺčok z farskej záhrady sedával doma pri klavíri a usilovne  cvičil. Vyštudoval na umeleckej akadémii, stal sa z neho vynikajúci, medzinárodne uznávaný klavírny virtuóz, ktorý bol doma na veľkých svetových koncertných pódiách. Samozrejme mu  bývalí spolužiaci závideli kariéru aj bohatstvo, hoci keď sa občas ukázal vo svojom rodisku, všetci ho uznanlivo poklepávali po pleci. Pán starosta,  z neho samozrejme vymámil celkom slušnú sponzorskú sumu na prestavbu kaštielika, ako aj prísľub, že svojim umením obohatí otváranie Domu kultúry. Maestro to rád prisľúbil, lebo medzinárodná sláva  mu nestúpla do hlavy a stále bol milým, skromným človekom, ktorý sa nad svojich bývalých kamarátov nevyvyšoval.

Starosta:

Viete, pán tajomník, primátor musí mať styky a poznať dôležitých ľudí. Keď som svojho dobrého priateľa požiadal o túto veľkú službu, rád mi, ako veľmi dobrému kamarátovi z detstva vyhovel. Keď sa včera večer bol tu pozrieť a vyskúšať klavír, veru nešetril pochvalou a obdivom nad našim dielom. Vravel, že málokde majú takú síce nie veľkú, ale krásnu koncertnú sálu. Z tej našej priam dýcha atmosféra vznešeného umenia. Uvidíte, že dnešný koncert bude mať odozvu nielen u nás a v najbližšom okolí, ale aj v hlavnom meste a možno bude mať aj medzinárodný ohlas. Veď to nie je hocičo, keď taký veľký umelec koncertuje v malom meste. Možno sa to prejaví aj na rozvoji cudzineckého ruchu…

Tajomník:

Tak, tak, pán primátor, máte stopercentnú pravdu. A pamätáte sa, ako ten Tlčnoha brojil proti vášmu plánu?  Tak sa naparoval, až ho skoro išlo rozhodiť!  Iste si brúsi zuby na váš post!

Starosta:

Veru tak. Ktohovie, či príde. Poslal som mu osobnú pozvánku aj s lístkami.

Tajomník:

Som zvedavý, čo si na seba tá jeho stokilová matróna navlečie.

Starosta:

Uvidíme, uvidíme….

Tajomník:

Veru uvidíme…

Rozprávač:

Obaja sa na seba škodoradostne usmiali, ale predbežne uvideli čosi inšie. Cez otvorený oblok vletelo do sály malé, nepatrné vtáča, splašene poletovalo nad hlavami oboch pánov až si nakoniec sadlo na luster priamo nad klavírom.

Starosta:

A to je čo?

Tajomník:

Tuším voľajaký vták.

Starosta:

Preboha, sedí priam nad našim klavírom… keď sa tak  naň vytento…

Tajomník:

To hádam nie! To by bola katastrofa! Taký vtáčí trus obsahuje kadečo a to môže poškodiť  povrch klavíra!

Starosta:

Veru tak! Pán tajomník, robte predsa niečo ! Vyžeňte toho hnusného vtáka! No tak!

Pššš. Pššš…

Rozprávač:

A nastala scéna, za ktorú by sa nemusela hanbiť ani najbláznivejšia americká nemá groteska. Tajomník kdesi zohnal dlhú metlu a zaháňal sa na vtáčika, ktorý splašene poletoval z miesta na miesto. Starosta  mával rukami ako krídlami veterného mlyna, vyrážal pritom zvuky ako „pšššt“ a „heššš“, tajomník skoro rozbil luster, keď sa metlou zahnal na vtáčika . Navzájom si pritom výdatne zavadzali Scénu ukončil bolestný výkrik starostu, ktorý sa potkol na koberci, padol a poriadne si udrel koleno. Tajomník zahodil metlu, priskočil ku svojmu predstavenému, zodvihol ho a posadil na sklopené sedadlo.

Tajomník:

Pán starosta…    pardón, pán primátor, ublížili ste si?

Starosta:

Jój, udrel som sa, veľmi som si udrel koleno…

Tajomník:

Nemám zavolať záchranku? Pán primátor.. preboha!

Starosta:

Dajte pokoj! Veď som sa iba udrel!  Prekliaty vták!!!

Rozprávač:

Obaja zodvihli pohľad ku stropu, ale vtáčika nebolo vidieť. Iba jeden z lustrov sa mierne kýval od tajomníkovho úderu, ale našťastie sa nepoškodil. Pozorne prepátrali každý kút stropu, lustre, garníže so záclonami, ale vtáčika nebolo.

Starosta:

Tuším vyletel, keď sme sa nepozerali. Pán tajomník, rýchlo zavrite obloky!

Tajomník:

Už, už aj, pán primátor.

Rozprávač:

Tajomník,  pozatváral obloky, zakiaľ čo starosta pozorne prezeral ešte raz všetky kúty a možné skrýše, ale vtáčika nebolo. Tajomník odpratal metlu aj rebrík, ponaprával starostom pokrčený koberec, ešte rukávom utrel neviditeľné stopy prachu z lesklého povrchu klavíra a spolu s krivkajúcim starostom opustil novučičký, ešte maltou voňajúci Dom kultúry.

                        X                                       X                                                 X

Rozprávač:

Po obede, ktorý bol – primerane slávnostnému dňu – výdatný a bohatý sa pán starosta  uložil na pohovku, aby si trochu zdriemol a načerpal síl na večer. Zrazu začul zvuky klavíru, ktoré však zneli akosi čudne…

Starosta:

Preboha, čo to ten chlap hrá? Veď to znie strašne falošne…  akože sa to povie,,, kakofonicky..?  A tí ľudia naokolo sa tvária akoby nič….  veď to tiež musia počuť…

ale tí hlupáci si asi myslia, že to tak musí byť…  čo tí vedia o umení?… ešte tak napchať si bachory a potom si poriadne vypiť…  preboha a to má byť svetoznámy klavirista? …     veď takto by vedel do klavíru trieskať hocikto… a keby aspoň zahral dačo poriadne… voľajaký valčík od Štrausa, alebo  rezkú polku…  ale to sú samé sonátky, fantázie a tokáty… no a toto… ešte sa naviac aj potí a pot mu fŕka na klavír… veď nám ho úplne zničí….  to zase bude mať ten Tlčnoha zbytočné reči… a voľby budú čo nevidieť…. keď sa tento škandál roznesie, som hotový… a tak som dúfal, že tento večer preslávi primátora a prinesie mi politické body pri voľbách župana…. akého župana…. možno aj poslanca do parlamentu? … a odtiaľ je už iba krok do vlády… do ministerského kresla…. či premiéra? ….  No konečne… už zase hrá poriadne… už sa to dá počúvať… a znie to dokonca krásne… ale čo je to zase za šuchot?… preboha vták… ale to nie je ten malý vtáčik, čo doobeda poletoval po sále … tento je veľký… má zahnutý zobák… voľajaký dravec… a čo to? … veď ostal stáť vo vzduchu, ako helikoptéra… a práve nad slávnym maestrom… a hrôza… veď … čo to robí?… je to možné?…  toľko? … a presne na majstrovu hlavu?… k a t a s t r o f a ! ! !

Rozprávač:

Pán starosta si prudko sadol, celý spotený, roztrasenými rukami si pretrel oči….

Starosta:

Bože môj… to bol strašný sen!

  X                                       X                                  X

Rozprávač:

Už pol hodiny pred začiatkom koncertu stál pán starosta s pánom tajomníkom vo foyeri Domu kultúry a vítal prichádzajúcich občanov. Smoking, v ktorom bol oblečený mu bol trošičku tesný, ale keď si dal námahu  ako-tak vtiahuť brucho, nebolo to vidieť. Hoci sa doširoka usmieval, necítil sa najlepšie. Nemohol zabudnúť na strašný sen, ktorý sa mu po obede prisnil. Vedel, že sa nič také nemôže stať, ale nemusí to byť veľký vták, ktorý by narušil priebeh slávnosti. Preto spolu s tajomníkom pred otvorením vchodu naplno rozsvietili lustre v sále a ešte raz dôkladne preskúmali všetky kúty, v ktorých sa mohol vtáčik ukryť, ale toho nebolo našťastie nikde vidieť. Preto spokojne vítal prichádzajúcich divákov, najmä významne sa usmieval na tých členov obecného zastupiteľstva, ktorí hlasovali proti Domu kultúry. Keď prichádzal najväčší rebel Tlčnoha s manželkou, zažmurkal na  tajomníka a prichádzajúcemu konkurentovi venoval mimoriadnu pozornosť.

Starosta:

Á, pán Tlčnoha s manželkou… vítaj, Miško, rukybozkávam Elenka… som rád, že ste prišli. Dúfam, že sa vám dnešná slávnosť bude páčiť. Nech sa páči, unúvajte sa ďalej, o chvíľu začíname.

Rozprávač:

Pán Tlčnoha s manželkou vošli do sály, kde mali rezervované miesta v prvom rade, aby si mohli naplno vychutnať slávnostný večer a tým aj triumf pána starostu. Ten,  prenechajúc privítanie prípadných oneskorencov na tajomníka, vošiel dôstojne do siene. Vystúpil na pódium, na okamih zaváhal, či má svoj otvárací prejav čítať, alebo hovoriť spamäti. Keďže ho mal dobre naučený, rozhodol sa pre druhú alternatívu –   tak sa lepšie ukáže ako dobrý rečník. Zastal pred otvoreným klavírom, mierne si odkašlal, prezrel si ľudí, ktorí do posledného miestečka naplnili koncertnú sieň a začal:

Starosta:

Vážení spoluobčania, drahí a vzácni hostia, dovoľte, aby som vás čo najsrdečnejšie privítal pri otváraní nášho nového Domu kultúry. Tento dom nie je celkom nový….

Rozprávač:

…a na hlavy prítomných sa znášala spŕška slov o významnej udalosti, o nadväzovaní na tradície, kde sa snahy o moderný kultúrny rozvoj mesta stretajú s krásnymi tvarmi minulosti, ktoré reprezentuje vynovená budova, o prekonávaní ťažkostí pri realizácii tejto veľkolepej myšlienky mestského zastupiteľstva (pričom sa pán starosta nezabudol pozrieť na pána Tlčnohu). Nepatrne ho vyviedol z konceptu tajomník, ktorý už nemajúc koho vítať sa predieral na svoje miesto v druhom rade, hneď za miestom starostu, ale prejav úspešne pokračoval. Na konci starosta vzletnými slovami zdôraznil česť, ktorú preukázal svojim spoluobčanom najslávnejší rodák mestečka tým, že v plnej miere prakticky naplní poslanie novootváraného  Domu …..

Starosta:

… a  preto prosím svojho dávneho priateľa z detstva , dnes jednu z najznámejších postáv svetového umenia, aby prišiel sem, medzi nás….

Rozprávač:

… a slávny rodák, navyknutý na najväčšie svetové koncertné sály preplnené obecenstvom trochu rozpačite vstúpil na pódium. Vítal ho veľký potlesk. Po jeho doznení  ho starosta okázale privítal, oslovujúc ho krstným menom, nenápadne zosiliac hlas, aby čo najviac ľudí v publiku  počulo, že si so slávnou osobnosťou tyká.  Potriasanie rúk osvetľovali blesky niekoľkých fotografov (aj z hlavného mesta), ktorých starosta nezabudol osobne pozvať.

Po privítaní starosta ostal stáť s pohľadom na celebritu, očakávajúc, že tá tiež povie pár slov. Maestro ostal trochu prekvapene stáť a do napätého ticha povedal jediné slovo „Ďakujem“ . Potom šiel ku klavíru a sadol si. Sklamaný starosta sa urýchlene pobral na svoje miesto. Po krátkej chvíli sústredenia maestro zodvihol ruky a hádam po prvý raz v  mestečku zazneli prekrásne tóny Beethovenovej Sonáty mesačného svitu.

               X                                          X                                             X

Rozprávač:

Prvá časť koncertu zdarne pokračovala. Malomestské publikum, nie navyknuté na vážnu hudbu, naviac pokazené stále a všade znejúcim kvílením elektrických gitár a ohlupujúco penetrantným trieskaním bicích nástrojov kaziacich vkus a sluch, (ktoré zneli dokonca aj z obecného rozhlasu) s úžasom objavovalo krásy hudby znejúcej z pódia. Nádherné melódie, ktoré zneli zo skutočne dobrého nástroja ovládaného majstrovskou rukou ukazovali, že aj pianissimo je hudba, nielen neustále nervy drásajúce fortissimo rôznych podenkových skupín, ktorými denne kŕmia médiá svoje obecenstvo.

Publikum sa úplne podvedome poddávalo kúzlu hudby minulosti, jej vznešenosti, hravosti, kaskádam trilkov i jej nežnej zasnenej lyriky. Nečudo, že na konci prvej časti zaznel veľký a úprimný potlesk. Počas prestávky pán starosta prijímal gratulácie spoluobčanov. Nenápadne, po očku sledoval  tých členov zastupiteľstva, ktorí boli zásadne proti starostovým plánom s Domom kultúry. Nezabudol sa pristaviť u pána

Tlčnohu a jeho manželky.

Starosta:

Tak čo povieš, Miško, ako sa to páči dnešný večer?

Tlčnoha:

No, je to pekné, aj keď si myslím, že naši ľudia ešte nie celkom dorástli na takéto umenie…

Starosta:

Iste že nie všetci. Ale my sa musíme snažiť povzniesť kultúrnu úroveň našich občanov, hlavne, keď sa mi podarilo získať nášho slávneho rodáka v podstate zadarmo.

Rozprávač:

Tlčnohovi, ktorý proti starostovým plánom argumentoval hlavne finančnými problémami spojenými s kultúrou, ešte viac očervenela tvár, aj tak aj už dosť brunátna od pritesného smokingového goliera, čo pán starosta zaregistroval

s veľkým potešením. Ale prestávka končila, obecenstvo sa ponáhľalo naspäť do sály, koncert pokračoval.

                        X                                 X                                 X

Rozprávač

Druhá časť koncertu ďaleko prevyšovala časť prvú. Maestro, potešený a úprimne povediac aj trochu prekvapený veľkým ohlasom na svoju hru sa prekonával. Magickou silou svojej umeleckej osobnosti, ktorou privádzal do vytŕženia hudbymilovné publikum na celom svete priam očaril svojich rodákov. Keď dozneli  záverečné akordy poslednej skladby, ozval sa mohutný aplauz.

Starosta tlieskal, až mu ruky sčerveneli. Priam sa zadúšal hrdosťou a spokojnosťou. Jeho plány a sny sa naplnili do bodky. A výraz na tvárach spoluobčanov – ktoré si nenápadne všímal – mu dokazoval, že aj im sa podujatie páčilo, že boli spokojní, čo mu iste prinesie hlasy pri budúcich voľbách. Tajomník, ktorý sedel za ním, niekoľkokrát horlivo zakričal:

Tajomník:

Bravo! Bravo!

Rozprávač:

Potom dôverne dodal starostovi:

Tajomník:

Triumf! Pán primátor, úplný triumf! Dokonalý triumf vašej myšlienky!

Rozprávač:

Starosta sa skromne usmial a vstal, aby potlesk pokračoval formou „standing ovation“, ktorý – ako sa kdesi dopočul – znamená mimoriadne uznanie umeleckého výkonu. Ostatné publikum ho poslušne nasledovalo, lebo bolo naozaj veľmi spokojné s priebehom večera a ešte viac zosilnilo potlesk. Maestro prijal od mladej peknej hostesky veľkú kyticu a trochu prekvapený spontánnym ohlasom sa skromne klaňal.

Vtom, do potlesku zaznel akýsi cudzí zvuk. Čosi ako zvuk pikoly, najmenšieho nástroja v symfonickom orchestri, ktorého jasavý hlas vie preniknúť aj cez tutti fortissimo celého hudobného telesa. Starosta sa znepokojene poobzeral, potom pozrel hore, odkiaľ sa zvuk zrejme ozýval.

H r ô z a !!!

Na lustri priam nad pódiom sedelo vtáča, ktoré ráno s tajomníkom vyháňali! Z jeho dohora obráteného zobáčika za ozývali veselé trilky! Starostovi od ľaku temer prestalo biť srdce. Videl, ako sa pohľady obecenstva postupne obracajú hore ku malému vtáčatku, ktoré čoraz hlasnejšie a horlivejšie prinášalo do koncertnej siene

nefalšované zvuky prírody. Aj maestro obrátil pohľad dohora k malému speváčikovi.

Starosta pomaly prestával tlieskať a spolu s ním postupne aj obecenstvo, ktoré očarene sledovalo nečakaný prídavok ku koncertu. Aplauz tíchol, až úplne ustal, bolo počuť iba jasavý vtáčí spev. Tváre publika sa rozjasňovali, na rozdiel od tváre starostu, ktorá vyjadrovala jediné hrozné slovo – „blamáž“. Pozrel na maestra, ten akoby to vycítil, odvrátil pohľad od vtáčaťa pozrel sa tiež na starostu.  Vtáča, akoby sa chcelo svojim spevom maestrovi poďakovať za predvedený výkon, ešte zosílilo svoj hlas, vnieslo do koncertnej sály krásu všehomíra. Starostovi sa však strácala pôda pod nohami. Horúčkovito uvažoval, čo spraviť, čo povedať, ako odčiniť nesmiernu potupu, ktorú spôsobil prekliaty vták veľkému Maestrovi! Domu kultúry! Jemu! Primátorovi!

Maestro sa usmial, položil kyticu na klavír, ustúpil trochu nabok, zodvihol pohľad k malému speváčikovi, zodvihol ruky a začal mu tlieskať. Všetky pohľady v sále sa obrátili na maestra, ku jeho potlesku sa nesmelo pridala jedna dvojica rúk, potom druhá, tretia a zrazu celá sála hrmela tlieskaním nadšeného publika. Pohľady sa opäť zodvihli ku vtáčaťu, ale to už na lustri nesedelo. Nikde ho nebolo vidieť, bolo počuť iba jeho hlas, ktorý splýval s nadšeným aplauzom!